Mengeleho dievča + moja návšteva Osvienčimu

12:00
Viete, ako som už viackrát spomínala, rada čítam knihy s vojenskou tématikou. Myslím si, že každý z nás by mal poznať minulosť aby sa niečo takéto už nezopakovalo. Niekedy začiatkom roka som spísala článok s knihami a filmami s vojenskou tématikou - ak si ho chcete prečítať, tu je LINK

Koncom minulého roka vyšla na Slovensku kniha, ktorá popisuje život obyčajného židovského dievčaťa počas druhej svetovej vojny. Knihu som dostala na Vianoce od kamarátky, a hneď som sa do nej pustila. 
Prvý fakt, pri ktorom ma zamrazilo bolo, že Viola mala zhruba toľko rokov ako ja teraz - a keď si predstavím čím všetkým si ona musela prejsť, a čo všetko prežila, je to obdivuhodné. 
Kniha začína opisom Lučenca, opisom bežného života Violy, ktorý je úplne normálny, spoznáva chlapca, prežíva prvú lásku...Ale pomaly sa všetko začne meniť. Vysťahovanie sa z domu, presťahovanie sa do gheta...a tam sa začínali najhoršie roky života pre Violu. 
Prežije všetko čo sa deje v ghete ale tým jej trápenie nekončí. A práve naopak - dostáva sa ešte do väčšieho. Naženú ich do vlaku smer Osvienčim. A tam hneď jej mamu pošlú do plynu. A ona toto rozdelenie prežije a dostáva sa do rúk obávaného doktora, Mengeleho.
Celý príbeh je spísaný novinárkou Veronikou Homolovou Tóthovou, ktorá strávila pri písaní veľa času s Violou. A Viola jej nielen vypovedala iba svoj príbeh, ale aj množstvo príbehov jej spoluväzenkýň, na ktoré keď pomyslím mi prebehne mráz po chrbte. 

O to viac som sa bála, ako na mňa zapôsobí prehliadka koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau. Proste, keď viete aké nechutnosti sa tam diali, a koľko ľudí tam zomrelo, otrasie to asi s každým (kto má srdce). A tak, po prehliadke Krakova, úžasnej večeri a prehliadke soľnej bane sme sa na ďalší deň vybrali aj do Auschwitzu. Našu prehliadku sme začali v koncentračnom tábore Aushwitz, kde sme prešli niektoré baráky, potom sme vyšli na dvor smrti, kde mnohí študenti aj pokladali kvety...Už vtedy mi bolo z toho zle - vidieť na stenách fotky väzňov, a sledovať tie dátumy - príchodu a úmrtia...to bolo strašné...Počúvať tie príbehy, vidieť fotky ako ľudia schudli za pár mesiacov...Tá kopa vlasov, kopa kufrov, riadu, topánok...Striasalo ma z toho. A to bohužiaľ nebolo najhoršie. 
Neskôr sme sa prešli aj plynovou komorou...kde keď nám sprievodkyňa hovorila, že ako najskôr nemci nevedeli odhadnúť ani množstvo cyklónu B a ľudia sa tam dusili aj pár dní...to bolo strašné. 


Jedna z mála fotiek, ktoré som spravila.
Proste na takomto mieste ani nemáte chuť niečo fotiť. 
A tým sa tá najhoršia časť bohužiaľ nekončila. Ďalej sme pokračovali do Birkenau, ktorí už bol doslova iba vyhladzovací tábor. Oproti tým 'barákom' tam, sa tie v Aushwitzi zdali ako luxus. A musím povedať, mali sme neskutočnú sprievodkyňu, ktorá sa vyznala a povedala nám mnoho príbehov, z ktorých ma mrazí aj doteraz. Či už sa jednalo o potkany, alebo o novorodencov...proste, je to veľmi silné. A my keď sme tam boli, vonku bolo neskutočné teplo. Ale vnútri v tých barákoch to bolo ešte oveľa horšie. Neviem si predstaviť, či bolo horšie tam byť cez leto - keď ste sa išli uvariť, alebo cez zimu, keď tam bývalo aj mínus 40-50 stupňov. 

Je dôležité si uvedomiť práve v tejto dobe, akú minulosť sme prežili. Čo 'ľudia' spravili ľuďom. A hlavne v tejto dobe, plnej rasizmu a nenávisti, je dôležité, aby sa minulosť nezopakovala. Aby sa znova nezopakovala táto hrôzostrašná minulosť. 
Dnes som videla video, kde v Londýne nejaký ľudia oblievali kyselinou moslimov...povedzte mi, kam speje tento svet? 

1 komentár:

  1. Mengeleho dievča podáva veľmi silný príbeh, to áno. Zimomriavky a smútok... je to strašné :(

    OdpovedaťOdstrániť

Používa službu Blogger.