Blogtour: Autori zasypaní otázkami; part 01

Keď Maťa spustila tento úžasný projekt, vedeli sme, že sa musíme zapojiť. Ja aj Barča máme každá svoju vlastnú otázku, takže tu nájdete dokonca dva články vrámci tohoto blogtour. A takisto vás na konci tohoto článku čaká aj súťaž o nejaké záložky, nálepky a pod. 

Začneme teda mojou otázkou: 

Vďaka čomu si začal/a písať knihy? Vždy si chcela byť autorom? 

A poďme na odpovede: 


Gemma Burgess: 
Autorka Báb z Brooklynu 
Začala som písať knihy keď som bola vo svojich neskorých dvadsiatych rokoch. Vždy som mala rada písanie - pracovala som v reklame v mojich dvadsiatych rokoch, ale nie vždy som chcela byť autorkou. Napísala som iba pár kapitôl knihy The Dating Detox (ktorá nie je preložená do slovenčiny, želám si aby bola!) pre zábavu a aby sa moja sestra usmiala a potom som mala šťastie, našla som si agenta a mala som knihu publikovanú. Teraz som napísala už štyri knihy a piata vychádza na konci tohto roka.


Marrisa Meyer: 
Autorka Mesačných kroník...
Áno, vždy som chcela byť spisovateľkou, odkedy som bola malé dieťa. Keď som bola teeneger, napísala som veľa fanfictions a pokúsila som sa napísať svoju prvú knihu v šestnástich, ale to bolo desať dlhých rokov predtým ako som dopísala svoju prvú knihu. Cinder som začala písať v 2008 a bola to moja prvá kniha, ktorú som skončila a snažila sa dať publikovať - a stále mám pocit akoby som žila v rozprávke, že Cinder bola vybratá na publikovanie a má taký úspech.


Kendare Blake:
Autorka Anna krví oděná...
Áno, vždy som chcela byť spisovateľkou. Ale nebola to zrovna praktická možnosť. Je to veľmi ťažké uživiť sa ako spisovateľka. Tak som šla na výšku študovať investičné bankovníctvo. Nanešťastie, nenávidela som to. Tak som ostala pri písaní.



Andy Weir: 
Autor Marťana...
Svoj prvý príbeh som napísal keď som mal okolo šesť rokov. Bola to jeden-odsek dlhá "Henry Huggins" fanfiction. Svoj prvý román som napísal na výške v skorých 90tych rokoch. Marťan je vlastne tretia kniha, ktorú som napísal (a prvá, ktorá nestála za nič).



Maggie Hall: 
Autorka The Conspiracy of Us 
Nie vždy som chcela byť spisovateľkou. Vždy som rada čítala a mala rada príbehy, ale len nedávno som začala písať. The Conspiracy of Us je moja prvá kniha, a začala som ju písať preto, lebo som chcela vypovedať tento príbeh! Najskôr som to písala pre seba a pre zábavu, a až na konci som sa rozhodla, že ju skúsim publikovať. 


Paula Stokes (Fiona Paul):
Autorka série Temné vody 
Vždy som mala rada písanie, ale v USA nie je zrovna vo všeobecnosti byť autorom ako povolanie, ktoré pripadá v úvahu, hlavne nebolo  v období, keď som vyrastala. Dokonca aj teraz to nie je práca, ktorá zvyčajne platí dostatočne aby si sa uživila. Väčšina autorov, ktorých poznám majú aspoň ešte jednu prácu. 



R. S. Grey: 
Autorka Scoring Wilder, The Allure of Jullian Lefray
Začala som písať knihy krátko po tom čo som skončila vysokú. Čitateľom som bola celý život, a časom som strávila letné prázdniny s knihou pripútanou k mojej ruke. Nakoniec, kamarát ma vyzval aby som napísala svoj prvý príbeh, a tak som ho napísala. Teraz si neviem predstaviť, že by som robila niečo iné. 


Carol Rifka Brunt:  
Autorka Řekni vlkum, že jsem doma...
Vždy som rada čítala. Ako dieťa, čítanie bolo mojou obľúbenou činnosťou. Zabralo to veľa času, ale nakoniec som si uvedomila, že možno dokážem vytvárať príbehy. Nezačala som brať písanie vážne až po polovicu mojich 20tich rokov a zabralo to okolo 15 rokov písania poviedok a pokúšania sa vylepšiť svoje písanie, kým som cítila, že som schopná napísať román. 


Krista&Becca Ritchie: 
Autorky série Addicted to you a Amour Amour ...
Začali sme písať knihy na strednej škole a začiatkom vysokej. Boli sme zanietené čitateľky keď sme vyrastali, a dostali sme sa až do bodu, kde sme cítili, že hľadáme knihu, ktorá ani neexistuje, pretože bola v našich hlavách. Becca začala písať ako prvá, a ja som sa rýchlo stala závyslá na čítaní jej príbehov. Pamätám si, že som sa vždy snažila čítať ponad jej rameno zatiaľ čo ona písala, pretože som potrebovala vedieť, čo sa stane. Očividne to nebol dobrý systém, a tak som začala písať svoje vlastné príbehy a čoskoro som si uvedomila, že to zbožňujem rovnako ako ona. Vždy sme sa považovali za spisovateľky, odkedy to je niečo, čo sme robili skoro každý deň, nie preto, že by sme museli, ale preto, že sme to zbožňovali. Nikdy sme si nemysleli, že to bude práca, v ktorej si spravíme kariéru. To sa nám zdalo ako sen. 


Ruta Sepetys: 
Autorka Medzi odtieňmi sivej, Potrhané krídla...
Začala som písať keď som mala deväť rokov. Napísala som knihu 'The Adventures of Betsy (Dobrodružstvá Betsy)'  o mladom dievčati, ktoré sa dostane do rôznych zlých problémov. Vždy si chcela byť autorom? Ak 'deväť' je vždy, tak potom áno. 


Samantha Shannon: 
Autorka Zberu kostí...
Začala som písať keď som bola veľmi mladá, a napísala som časť knihy keď som mala okolo 10 rokov, ale nechcela som byť autorkou až do mojich 12 alebo 13 rokov. 


Rachel Ward: 
Autorka série Čísla...
Písať som začala v polovici mojich tridsiatich rokov, zhruba 15 rokov dozadu. Nie vždy som chcela byť autorkou. Robila som iné práce, takisto ako vychovávala moje deti, ale jedného dňa som si pomyslela, že skúsim písanie ako hobby. Som prekvapená a potešená ako sa toto 'hobby' vyvinulo a teraz je to mojou prácou! 


Kerstin Gier: 
Autorka série Drahokamy a Prvá strieborná kniha snov... 
Áno, vždy som vedela, že chcem byť spisovateľkou. Začala som písať počas školy, mala som strašný rukopis, nikto, okrem mňa, nevedel po mne prečítať moje príbehy ;-) Po škole som išla na univerzitu a spravila niečo úplne odlišné. Keď som mala 28 rokov, prekvapivo som publikovala svoju prvú knihu, ale zabralo to ešte veľa rokov, kým som bola schopná sa uživiť ako spisovateľka. 


Heather Demetrios: 
Autorka I'll meet you there 
Písať som začala keď som bola ešte malé dievčatko - mám plnú policu denníčkov zo škôlky. Vždy som písala príbehy a veľa čítala. Až po univerzite som ale začala brať písanie vážne. Začala som blogovať keď som žila v zahraní v Južnej Koree a svoju prvú knihu som dokončila keď som cestovala po Indii. Myslím, že som vtedy mala 24 rokov. Svoju prvú zmluvu na knihu som nedostala skôr ako v tridsiatke, myslím. Stálo to ale to čakanie. Vždy som chcela byť spisovateľkou, ale vždy som sa veľa zaujímala aj o divadlo, takže sem tam som sa viac starala o režírovanie a herectvo, a sem tam som sa viac zaujímala o písanie. Mojím snom, od malička, bolo publikovať knihu. 


Sara Raasch:
Autorka Snow Like Ashes 
Vždy som chcela byť spisovateľkou! Písala som knihy odkedy som bola veľmi mladé dieťa - jedna z mojich prvých spomienok je ako som spravila veľa rukou kreslených obrázkových kníh, ktoré som predávala v limonádovom stánku. 

Lauren Kate: 
Autorka série Padlí anjeli a Slza...
Vždy som písala, ale nie vždy som chcela byť autorkou. Bola som naučená, že vymýšľanie príbehov je niečo, čo robili deti. Nepoznala som žiadnych dospelých, ktorí by boli umelcami, a nikdy mi to nepripadalo možné, až pokým som nebola na vysokej a nemala som moju prvú hodinu písania príbehov s autorkou. Potom už bolo písanie jediné, čo som chcela robiť. 


Lauren Oliver: 
Autorka série Delirium... 
Určite som vždy písala. Písanie bolo hlavnou časťou môjho života- tak isto ako aj čítanie - príbehy som začala písať keď som mala päť alebo šesť rokov, pravdepodobne. (Aj keď sa nemôžem zaručiť za kvalitu tých príbehov...) Takže, vždy som vedela, že budem mať písanie nejakým spôsobom v mojom živote, áno, aj keď, nemyslela som na to ako "byť spisovateľkou." 


Zuzka Šulajová: 
Autorka Džínsových denníkov, Dievča z minulosti, Ako z románu... 
Nie, nechcela som byť spisovateľkou, dokonca som sa hanbila, že niekedy trávim voľný čas tvorbou namiesto toho, aby som bola vonku, takže som sa nikomu nepriznávala. Nepriznávala som sa, ani keď mi už vyšli prvé tri knihy. Všetko to začalo v štrnástich, bola som šiestačka na základnej, a s kamarátkou sme sa dohodli, že si pod stromček napíšeme nejaké kratšie príbehy z reálneho prostredia našej školy. Vtedy som zistila, že sa v tom vážne vyžívam a už ma to nepustilo. Písala som si príbehy s fantasy prvkami, prvý realistický príbeh bol práve Džínsový denník, ktorý som začala robiť ako sedemnásťročná. Keď som mala 21, náhodou som si ho znova prečítala a napriek časovému odstupu sa mi (na rozdiel od mojich predchádzajúcich kníh) páčil, tak som ho upravila, prerobila a v roku 2007 ho skusmo poslala do vydavateľstva, či mi nedajú aspoň spätnú väzbu. Odvtedy sa v tom veziem.



Ok, snáď bol aj pre Vás tento článok aspoň z polovice tak zaujímavý, ako boli pre mňa odpovede od niektorých autorov. A samozrejme, ako už pár ľudí predo mnou (a pár ľudí po mne) sme si pre vás prichystali súťaž o podpísané záložky - a jednu knihu! 
Odpovede do komentárov, spolu s mailom, súťaž je určená iba pre Slovákov, bonusové vstupy nie sú. Jediné čo musíte je napísať mail do komentára, a odpoveď na otázku: 


1. Napísali (alebo si v hlave vymysleli nejaký vlastný príbeh) ste niekedy nejakú poviedku (knihu) ? Čo vás k tomu priviedlo? Inšpirovalo vás? 

A v pohode sa rozpíšte, dopredu hovorím, že víťazov vyberám podľa toho, ako sa mi zapáčia odpovede. 

O čo súťažíte? 


Kniha The Drowning od Rachel Ward a množstvo, množstvo podpísaných záložiek a rôznych ostatných vecí. 

Prajem veľa šťastia, výhercov zverejníme 20. septembra, s druhým článkom do tohto blogtour, čiže čas máte do 19.9.2015  20:00 :)  

8 Komentáre

  1. email: emkasasalova@windowslive.com
    Áno, napísala som aj pár poviedok a aj dlhšie veci. Priviedlo ma k tomu asi čítanie- keďže je to moja závislosť, raz som si zmyslela, či by som niečo nevedela aj napísať. Samozrejme, že keď som bola menšia, tak to bolo také detské (ako si to teraz čítam), ale teraz, po pár rokoch mám už inú slovnú zásobu, gramatiku, štylistiku viet a samozrejme, že to už vyzerá trošku lepšie:) A čo ma inšpiruje? Musím povedať, že inšpirácia spočíva v tom, keď ma nejaký príbeh napadne a hneď vtedy som ním nadšená, nepustím si ho a začnem písať. Potom do toho zakomponujem nejaké veci, momentky zo života, čo vidím naokolo alebo čo ma napadne. Vždy to musí byť spontánne a musí to ísť samo, no veľakrát sa mi stáva, že buď nemám čas alebo chuť a to je dosť hrozná stopka. V tom prípade veľa čítam a zároveň rozmýšľam o mojom rozpísanom príbehu, ako by to mohlo ísť ďalej...

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Vlastnú tvorbu rozpísanú mám. Dokonca aj niekoľko... :) A inšpirujú ma mnohé podnety. Častokrát sú to moje bláznivé sny, ktoré ma natoľko ohromia, že mi vnuknú nejaký námet, vyobrazenie postavy, či dialógy. Samozrejme ma ovplyvňujú aj knihy, ktoré čítam. Koho nie? Som toho názoru, že to čo čítam ma mení a vďaka tomu som aj lepšia pri vlastnom písaní.

    A odpoveď na otázku, čo ma k tomu priviedlo je pomerne zábavná. V dobe, keď som ešte študovala na ZŠ vytvorila naša slovenčinárka "vianočnú literárnu súťaž", s tým, že každý kto sa do nej zapojí bude ohodnotený samozrejme jedničkou. :) Ako ináč tomu som neodolala a za týždeň som cez prestávky napísala niekoľko stranovú poviedku. Bola to veľká zábava, nakoľko som vždy po každej prestávke dala kamarátkam prečítať to čo som napísala a po pár dňoch odo mňa pýtali ďalšie a ďalšie kapitoly. A tak som to napokon prepísala do finálnej podoby a odovzdala s tým, že jupíííííí dostala som jedničku takmer za nič. Rozhodne môžem povedať, že som neočakávala, že budem medzi výhercami, ale nemožné sa zrazu stalo možným a dokonca som získala aj prvé miesto. A ako šiel čas začala som písať častejšie a viac a viac... :)

    (janapasierbova@gmail.com)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Super odpovede :) a super otázka :D

    Začala som písať ešte keď som bola na prvom stupni základnej školy. Boli sme 4 nerozlučné kamarátky a všetky sme milovali kreslený seriál Totally Spies, preto som začala písať také knihy, kde my 4 kamarátky sme vlastne špiónky a riešime nejaký prípad. Volalo sa to Prípad pre 4 NKNS (najlepšie kamarátky na svete! :DD). Ale keď som si to o pár rokov prečítala, tie chyby mi vypálili oči. Žiadne veľké písmená na začiatku vety, y a i neustále zle, čiarky ani nehovorím.
    O pár rokov som začala konečne čítať knihy. Začala som tými od slovenských autoriek ako Punková princezná, Čo koho do toho a podobne, potom to bol Džínsový denník a už ten ma naladil na písanie vlastného príbehu, no neodvážila som sa, až kým som si neprečítala Upírsku akadémiu, čo bolo tak pred šiestimi rokmi.
    Začala som písať vlastný príbeh o upírskej škole. Hlavná hrdinka sa volala Izabela, ktorú uhryzol upír (tu na Slovensku). Nič si nepamätala, no zobudila sa v nemocnici v Detroite, odkiaľ ju previezli do upírskej školy neďaleko. A tam zistí, že ju skoro jeden upír zabil, preto jej iný pomohol, že si s ňou vymenil krv. Všetci upíri majú jednu schopnosť, hocijakú a len málokedy sa stáva, že majú dve, alebo že majú rovnakú moc ako nejaký iný upír. Lenže Izabela mala rovnakú ako syn riaditeľky školy a zároveň mala ešte jednu. Postupne zistí, že vlastne jej moc je brať iné schopnosti, ujde zo školy a uväznia ju zlý upíri, ktorí chcú využiť jej moc. Ona sa do jedného zlého zamiluje, potom sa vráti do školy a ochráni ju pred útokom tých zlých upírov, no jej milovaný zomrie. A tak som to ukončila :D pridávala som to na starý blog, kde som mala fakt veľa fanúšikov, ktorí to čítali a na ich žiadosť som napísala aj dvojku, kde som toho upíra nakoniec oživila. A začala som písať aj trojku, ale tú som už nedokončila, aj keď som mala celkom dobrý nápad.
    Najnovšie však už nejaký ten rok píšem post-apo príbeh, ktorého hlavná hrdinka je Izabela (milujem to meno a kým nie je nič vydané tak just budem využívať tie isté mená :DDD), ktorá sa síce narodila v metre v Prahe, no ako dieťa bola spoločne s inými deťmi prevezená do Ameriky, aby boli uchránení pred nakazenými, ktorý ovládajú Európu. Kým Európu a Áziu zamorila radioaktivita, ktorá postupne premenila ľudí na zombíkov, Ameriku zaliali tsunami. ok a to je všetko čo o tom poviem :D
    Inak niekedy píšem všetko možné, čo ma napadne, no neviem nič dokončiť, aj keď chcem veľmi veľmi napísať knihu o svojom detstve, alebo teda o tom, čo sme si museli vytrpieť s mojim otcom a hlavne, čo si musela moja mama pretrpieť. No vždy začnem a aj skončím :( :D

    bože normálne referát som tu napísala :DD
    (d.lesniakova@centrum.sk)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Super otázka a som rada, že som tam našla veľa svojich obľúbených autorov :)

    Fúúú... čo sa týka otázky... Myslím, že je pre mňa dosť ťažké rozpamätať sa, ako a prečo som sa rozhodla písať, pretože si už takmer ani nespomínam na časy, keď som vôbec nepísala. Takže to bude asi prvá odpoveď - áno, napísala som vlastný príbeh a ešte viac ich vymyslela a nechala ich žiť vlastným životom niekde v hlbinách mojej šialenej predstavivosti. Ale ak by som sa skutočne zamyslela, myslím, že som začala písať tak, ako väčšina ľudí. Proste som chcela dať svojim obľúbeným postavám možnosť žiť svoj vlastný život aj po otočení poslednej stránky knihy. Bez mučenia priznávam, že som nakoniec zakotvila na písaní fanfiction, no to mi čoskoro prestalo stačiť a presedlala som na vlastnú fantáziu, ktorá akoby sa nikdy nedokázala zastaviť. Pretože inšpirovať ma dokáže čokoľvek od obrázku, pesničky, jednej vety v príbehu až po prázdny pohár na stole v obývačke. Pre mňa je to vždy zázrak nahliadnuť do vlastnej mysle a nájsť tam zárodok novej postavy, príbehu, sveta alebo čohokoľvek iného. Možno sa to tam objavuje dosť často, ale aj tak ma to stále neuveriteľne teší. Tak trochu som ako dieťa na Vianoce počas celého roku. Snažím sa preto pracovať s tým, čo sa mi dostane do "rúk". Píšem často a veľmi rada. Svet fantázie je neskonale úžasný, nemá žiadne hranice a pre mňa predstavuje dokonalý únik. Bez písania ako takého by som nedokázala existovať, aj keď ma často nájdete pri tom, ako sa sťažujem na nedostatok času, nálady, spätnej väzby a ďalších iných vecí. Najčastejším argumentom asi bude, že by som najradšej vlastné postavy nechala zahynúť strašnou smrťou, aby som sa ich prítomnosti zbavila. Možno pri tom dokonca zniem fakt presvedčivo... ale! Pravdou ostáva, že bez ohľadu na to, koľkokrát uvažujem o tom, že by som s písaním skončila, nedokážem to. Pretože písanie je niečo, čo ma napĺňa radosťou a všetkým tým pozitívnym, čo ma dokáže dostať do ďalšieho a ďalšieho dňa. Celý život som v hlave mala nejaké príbehy, texty, divných ľudkov, ktorí sa so mnou snažili rozprávať. Je krásne zistiť, že môžu žiť aj niekde mimo mojej hlavy.
    Dúfam, že to malo hlavu a pätu. :D

    (martina.lili.urbanova@gmail.com)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Prvý príbeh som napísala, keď som mala 9 rokov. Bola to rozprávka o krtkovi a doteraz ju nemôžem nájsť. No nehanbím sa za ňu. V jedenástich som napísala svoju prvú knihu, ktorú som však nedokončila, no vtedy sa to tak nejak začalo. Písala som rôzne fantasy príbehy a romány. No dokončila som iba nejaké tri, či štyri. Už vtedy som milovala písanie. Ešte tento rok bolo obdobie, kedy som s tým chcela seknúť a proste sa na to vykašľať, pretože som si myslela, že to nestojí za to a že píšem otrasne. No mám kamarátku, ktorá píše tiež a povedala mi, že sa nesmiem vzdať po toľkom čase, čo som tomu venovala. Bolo tam veľa pochybností, no dnes viem, že to je to, čo chcem robiť. Píšem svoju prvú sci-fi knihu, ktorú beriem asi najvážnejšie zo všetkých a hoci píšem už druhú (fajn tretiu) verziu, mojím snom je ju vydať. Hoci mám školu, snažím sa vydať zo seba to najlepšie a napísať to ako najzaujímavejšie viem. Stále o tom pochybujem, no teraz už viem, že sa nevzdám. Písanie je môj život a vždy bude. Inšpirovali ma k tomu všetky tie knihy, ktoré som prečítala a hlavne realita, ktorá často nie je ľahká a hoci to vyznie zvláštne, niekedy nie je skutočná. Podľa mňa sú knihy pravdivejšie ako realita. Chcela by som, aby čitateľom moje knihy niečo priniesli do života, no neviem, či sa to stane. To je moja motivácia a inšpirácia. A aj to, že to je jediná vec, ktorá ma robí úprimne šťastnou.
    (h.lebiedzikova@gmail.com)

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Pred niekoľkými rokmi som mala nálady na to, aby som niečo napísala. Boli to krátke poviedky, ktoré väčšinou neboli veľmi veselé. Neviem či som mala depky, alebo som to jednoducho len tak cítila, ale boli to skôr drámy. Pamätám si na to, že jedna poviedka bola o vrahovi. Bolo to z pohľadu vraha a snažila som sa čo najlepšie vystihnúť jeho psychiku. No a tie iné poviedky..tak napríklad som písala o týranom dievčati, ktoré chcelo opustiť svojho tyranského priateľa a našla si niekoho iného,to bol vcelku happy end. Potom to už boli len polstranové príbehy z každodenného života - mierne upravené. Celkovo ma písanie baví, len na to treba kopec času a hlavne voľu. :)

    terezickaciganikova@gmail.com

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Sara Raasch má super odpoveď :D že v limonádovom stánku :D :D :D

    A k otázke:
    Vždy som mala pocit, že mi príbehy v knihách dávajú niečo, čo realita nie. Ten pocit, keď som sa ponorila do nejakého sveta, bol nádherný a iba ťažko sa mi z neho odchádzalo. No aj napriek skvelému pocitu z čítania som mala občas dojem, že mi to nestačí. Hlavu som mala plnú obrazov, o ktorých som netušila, kde sa tam vzali, ale vedela som, že kým ich nedostanem na papier hocijakým spôsobom, vybuchnem, Takže keď som bola menšia, pomáhalo mi kreslenie, lenže potom som sa raz pozrela na knihu, uvidela písmenká v nej a spýtala sa samej seba, či to nezvládnem aj ja. Pustila som sa teda do písania a došlo mi, že je to stokrát lepšie ako čítanie alebo písanie. Mohla som si vytvárať vlastné svety, riadiť podľa seba postavy, ktoré som stvorila, vkladať im do úst slová, ktoré som si predstavovala, že by hovorili iné postavy v nejakej knihe. Vyhovovalo mi to a hlavy v obraze ma nechávali trochu vydýchnuť. Písaním sa však moja fantázia ako keby stále iba rozširovala a dokázala nahromadiť obrovské množstvo nápadov, príbehov aj scén. Teraz si to už viem podeliť, lebo som sa za tie roky trochu vytrénovala. Mám vy mysli časť priestoru vyhradenú iba pre to, čo tvorím, a zvyšok je všetko ostatné, veľa krát nezaujímavé a hlavne reálne. To je vlastne dôvod, prečo dosť maličkostí, ktoré mi niekto povie, pokladám za nepodstatné a idú mi jedným uchom dnu a druhým von. Ale stále je to lepšie, akoby som nepočúvala vôbec a celý deň iba blúdila vo vlastnej predstavivosti.
    Niektorých písanie baví a uvedomili si, že im ide skvelo. Niektorí píšu, lebo nie sú spokojní s vývojom deja v knihách a potrebujú si vytvoriť svoj koniec. Niektorí píšu, lebo si myslia, že prerazia vo svete ako spisovatelia. Ja píšem preto, lebo mi to pomáha normálne fungovať. To je pre mňa dostatočne dobrá inšpirácia.

    OdpovedaťOdstrániť
  8. e-mail: lily.duff7@gmail.com

    Môj prvý príbeh mi skrsol v hlave približne pred piatimi rokmi, keď som ešte čítala detské knihy prevažne o zvieratách. Nemala som vtedy taký vzťah ku knihám, aký mám dnes, ale už vtedy mi nestačili len príbehy druhých - chcela som napísať svoj vlastný, ktorý bude patriť len mne a len ja budem môcť rozhodovať o tom, čo sa v ňom stane. A tak sa zrodil môj prvý príbeh s názvom Opustené šteniatko, ku ktorému ma inšpirovala konkrétne séria Sedem labiek za Penny od Thomasa Brezinu. Ten príbeh sa vlastne nikdy nedočkal svojho konca, hoci mi doň chýbalo len naozaj pár kapitol. Ale rovnako ako aj tento príbeh, ani moja túžba písať tu nekončila, skôr to bol len nový začiatok niečoho väčšieho. V živote som totiž dlho hľadala činnosť, ktorá by ma napĺňala, ale pri ničom som dlho nezostala a prvýkrát som tento pocit zažila až pri písaní. Hoci zo začiatku to nevyzeralo ako niečo dlhodobé, pretože po dvoch rozpísaných príbehoch som s tým na určitý čas sekla, ale nebolo to nadlho. Keď sa raz moja múza prebudila z veľmi dlhého spánku, už ju nebolo možné tak ľahko utíšiť.
    Keď som presedlala na čítanie fantasy kníh, aj moje príbehy, ktoré zatiaľ zostávali prevažne len v mojej hlave sa tomu prispôsobili. Na nejaký čas som tiež prepadla písaniu fanfiction, ale bolo to len také medziobdobie, ktoré veľmi rýchlo prešlo, ale vďaka ktorému som sa opäť posunula trochu vpred. Krátko nato som sa po hlave vrhla do svojho vlastného fantasy príbehu, ktorý ešte stále píšem, ale som odhodlaná ho jedného dňa dokončiť, aj keby mi to malo trvať desať rokov.
    Odvtedy akoby sa nejaký múr v mojej mysli zrútil a dovolil mi vnímať svet v inom svetle - zrazu stačí jedna vec alebo len náhodná zblúdilá myšlienka a moja múza začne vytvárať z toho mála celý kolobeh udalostí a postáv. Niekedy sa tak nadchnem pre nejaký nápad, až prestávam vnímať okolitý svet a dokým neobjavím každé zákutie tejto myšlienky, tak je pre mňa veľmi ťažké normálne existovať. Už veľakrát sa mi stalo, že som sa do nejakého príbehu tak ponorila, že som mala problém večer zaspať, lebo moja myseľ blúdila kade-tade a stále nemala toho objavovania dosť. :)

    OdpovedaťOdstrániť